Justin Bieber a úplne odveci článok o ňom :D

17. march 2012 at 14:00 | NiKKie |  blah blah blah
Nie. Nemám ho rada. Nepočúvam jeho songy. Neomdlievam z jeho hair-flipu. Ale neodsudzujem ho. Nemám za potrebu mu nadávať a ani nazývať ho gayom, teplošom, dievčaťom a podobne. Nemienim ho ani ospevovvať aký je užasný a ani ho lajknuť na fejsbúku či twitteri. Ale zoberte si čo dokázal - spieval na schodoch pred divadlom, nahral pár pesničiek na youtube a onedlho ho pozná celý svet. Vypredal Madison Square Garden. Vypredal najznámejšú halu na svete. 20 000 miest - 20 000 jačiacich fanúšičiek. Taylor Swift ju vypredala za 5 dní. Michael Jackson za 2 dni. A Justin ? Justin ju vypredal za 22 minút ! Najmladší človek čo kedy vypredal Madison Square Garden. Po svojom prvom roku slávy vypredal Madison Square Garden !! Komu sa toto podarilo ?!! Ale Justin má na viac než len na spievanie. Pomáha. Pomáha ľuďom. A nie len teraz keď je slavný. Pomáhal aj pred tým. On je ten chlapec, ktorý pieval pred divadlom aby aspoň trochu finančne pomohol svojej mamke. Ten chlapec, ktorý sa ostrihal do hola kôli jeho kamarátovi, ktorý mal rakovinu. Chlapec, ktorý si spieval pre radosť. Chlapec, ktorý mal v tom čase len jedného fanúšika - svoju mamku. Chlapec, ktorý toho toľko dokázal. Chlapec, ktorý navštevuje deti v nemocniciach. Chlapec, ktorý finančne podporil zničené Japonsko. Chlapec, ktorý podporuje projekt Pencils of Promise. Chlapec, vďaka ktorému vznikajú nové školy v rozvojových krajinách. A aj tak mu každý nadáva. A rovnako chlapecom s podobným účesom. Týmto nechcem naznačiť, že som šialená fanúšička Justina Biebera. Týmto chcem naznačiť, že by sme nemaly súdiť ľudí, ktorých nepoznáme. Nemali by sme im nadávať len preto, že im nadáva každý, ale utvoriť si svoj vlastný názor. Nevravím, že počúvam jeho songy. Nie nepočúvam. Ale nenadávam mu ak ho nepoznám ako človeka a viem čo dokázal. Toť vše.
 

Sny, priority a predsa neviem kto som

28. february 2012 at 10:27 | Nikkie |  blah blah blah
Celý život som chcela niečím byť alebo niečo mať. Koľko krát som chcela nedosiahnuteľné a stále som tomu verila. Nechápem to. Keď som bola malá chcela som byť speváčka a herečka. Há. Jedine tak na playback. Herečka ? To by tuším šlo - keby stačilo vžiť sa do deja lži. To robím stále. O rok - dva som si zaumienila, že chcem psa. Doteraz ho nemám, doteraz ho chcem, ale už to pre mňa nieje také dôležité. Potom - zase o niečo staršia - som chcela pre svet alebo aspoň pre moje okolie niečo znamenať. Nezáleží na tom čo. Chcela som byť obľúbená a dôležitá. Nezáležalo na tom či to bude moja pravá tvár alebo sa budem hrať na niekoho kým niesom. Začala som si vytvárať fejk nicky. Uznávam, že je to trápne, ale mne to nevadilo. Mala som možno 9 - 10 rokov. Neprišlo mi to trápne. Naopak. Myslela som si, že som NIEKÝM. Správy pribúdali, počet priateľov tiež - myslela som si, že som dôležitá. Čas išiel ďalej, nicky pokračovali. No len jeden bol natoľko dôležitý aby som ľúdí z neho mala rada. Doteraz na ten nick občas zájdem, ale už to nieje také ako kedysi. Už žijem v reály. Ale aj tak mi ľudia z fejky chýbajú. Čas plynul a ja som stále chcela byť pre iných dôležitá. Chcela som byť scene, emo - hocičo aby si ma ľudia pamätali. Vôbec ma netrápilo, že by som to nebola ja. Ale aj tak som sa nestala ani jedným. A teraz ? Neviem čím chcem byť. Moje priority akosi strácujú zmysel. Prestávam si byť istá aké mám priority. Prestávam si byť istá mnou. Som pesimistická optimistka skrývajúca sa za realitu. Neviem kým som. Ale už viem kým nechcem byť. Nechcem byť tá zlá, ktorá som. A asi sa mi to začína dariť.

Where to go next

Advertisement